Články

Bubon je sloboda. Radosť. A zrkadlo do duše

Igor Holka

AFRO CAMPANA - Igor Holka

16.05.2019

Bubon je sloboda. Radosť. A zrkadlo do duše článok / blog   

Igor Holka je na čele najväčšieho sambového orchestra na Slovensku Campana Batucada, ktorý len pred niekoľkými dňami zapísali do Knihy slovenských rekordov.

 

Sedemdesiatsedem bubeníkov. Je to tiež ohromná energia, ktorá dokáže pretaktovať aj tú najvystresovanejšiu ľudskú dušu do úplnej pohody. Velí jej Nitran Igor „Presidente“ Holka. Muž, ktorý na Slovensko prepašoval rytmy samby priamo z bubeníckeho srdca Brazílie, z mesta Salvador de Bahia.

 

Nedávno oslávil 40 rokov, bubnuje 27 rokov a najnovší rekord si cení o to viac, že sa na ňom podieľali jeho súčasní, ale aj bývalí žiaci. Pod taktovkou Holku z mnohých vyrástli významní slovenskí bubeníci. Či už je to Viktor Šramek, ktorý s koncertmi precestoval celý svet. Učil aj Katarínu Zechelovú, jednu z najlepších slovenských perkusionistiek. Jeho absolventom je tiež klasický bubeník František Tkáč, ktorý pôsobí v Slovenskom rozhlase či v Slovenskom národnom divadle.

 

Nestačí sa učiť len bubnovať, musíte spoznať kultúru

 

Klasika a etno? Jednoznačne. Práve poznanie etno hudby a rytmov dokáže podľa majstra obohatiť každého bubeníka, a je jedno, či hrá v orchestri, alebo v džezovej či rockovej kapele. „Ak sa hudobník zaujíma o etnickú hudbu, tak získava ďalšie informácie. A čím viac príchutí sa mu hromadí v tej jeho hudobnej špajzi alebo v tom hrnci, o to krajšie sa vie potom hudobne prejavovať,“ vysvetľuje. Holka vyštudoval pôvodne džezové bicie na Ľudovom konzervatóriu v Bratislave. Hovorí, že to bola skvelá škola, pretože sa do nej po nežnej revolúcii vracali špičkoví slovenskí muzikanti. Aj na jeho ďalšej škole, na Konzervatóriu v Žiline, ho to však čoraz viac ťahalo kdesi za hranice klasiky, džezu, Európy.

 

Africké korene

 

Ani na prelome milénií nebol na Slovensku bohvieaký priestor pre etno hudbu. Podľa Holku tu vlastne nebol žiaden hudobník, ktorý by ho vedel usmerniť, poradiť. Musel teda vyraziť sám. Jeho prvá zahraničná „misia“ za bubnami sveta viedla v roku 2005 do Senegalu do západnej Afriky. Stálo ho to veľa úsilia aj neskutočne veľa peňazí, ale vraj nemal na výber. „Každý štýl, ktorý viem, ma učila absolútna elita. Svetová špička. No pre mňa bolo tiež dôležité, aby som spoznal aj celú tú kultúru, ľudí. To všetko vás veľmi ovplyvní, ako sa potom vyjadrujete cez hudobný nástroj. V Senegale som napríklad dlho len držal učiteľovi bubon. Aby som cítil tú energiu. Nie je to iba ukladanie rúk, je za tým oveľa viac.“

 

Základným nástrojom v Senegale bolo djembe. Bubon vyrezaný z jedného kusa veľmi ťažkej mastnej dreviny, ktorá rastie len v Afrike. Nielen preto sa však európske kópie tak výrazne líšia svojím zvukom. Môže za to aj koža. „Nie je to o tom, že tá koza je z Afriky. Ide o to, čím sa tá koza živí. V Afrike má oveľa ťažší život a menej trávy, čo znamená menej tuku a suchšiu a pevnejšiu kožu. Slovenská kozička má dobré podmienky na život, ale jej koža jednoducho nie je dobrá na hranie,“ prezrádza nuansy.

 

Jeho vášeň ho neskôr zaviedla do Uruguaja, Argentíny, ďalej do Brazílie až do Salvadoru de Bahia. „Tu som sa spýtal jedného človeka, či bubnuje. On sa na chvíľu tak zamyslel a hovorí. Tu všetci bubnujú.“ Holka vysvetľuje, že je to dané históriou aj sociálnymi pomermi. Salvador bol kedysi obrovským centrom obchodu s ľuďmi. Lode sem vozili tisíce černochov z Afriky, ktorých násilím odviedli z domovov. Zotročili ich, no nevzdali sa svojej hudby, svojich bubnov a pesničiek a práve tu sa začali zaujímavo miesiť kultúry sveta.

 

„Afrika je nielen kolískou civilizácie, ale aj hudby. To isté platí aj o kubánskej muzike. Tie masy ľudí, ktoré sa predtým nikdy nevideli, sa navzájom ovplyvňovali, rytmy mutovali. Vznikali nádherné veci, akurát môžeme ľutovať to pozadie,“ pokračuje bubeník, ktorý sa v Salvadore ako prvý Slovák zúčastnil na projekte pre špičkových hudobníkov Tambores do Mundo (Bubny sveta).

 

Samba de Slovensko

 

Keď víria desiatky bubnov orchestra Campana Batucada, je to sila. Treba to zažiť. Je to energia, ktorá preskakuje na divákov. Tí tancujú, tlieskajú, pohojdávajú sa alebo si prinajmenšom aspoň tlmene bubnujú prstami po stehnách. Podobne je to vraj aj s bubeníkmi. „Človeka poznám, hneď ako udrie do bubnov. Bubnovanie o každom veľa prezradí. A tak sa hneď ukáže sólista alebo taký, ktorý je radšej v úzadí a je maximálne spokojný, že hrá len sprievodný rytmus. A hoci by to človek o ňom navonok nikdy nepovedal, vnútri prežíva niečo úžasné,“ hovorí učiteľ, ktorý má túto sezónu asi 60 žiakov.

 

S niektorými trávi individuálne hodiny, iní chodia v skupinách. Spoločne chodí napríklad bubnovať starý otec so svojím vnukom. Práve pri bubnovaní v skupine sa človek môže toho veľa naučiť. „Keď dokáže počúvať aj ostatných okolo seba, zladiť sa s nimi, keď pozorne vníma bubeníka pred sebou, za sebou, pochopí, že dobre zohratá skupina dokáže viac ako jednotlivec.“ Každý nájde v bubnovaní niečo iné. Relax, pohodu, môže spoznať sám seba. Aj prekvapiť samého seba. Bubnovanie je podľa Holku úplne prirodzená vec. Je to vraj ten najzákladnejší prejav, aký pozná ľudstvo. A aký poznajú deti. „Odmalička do niečoho trieskajú, búchajú. A napokon aj dospelí, veď každý si raz za čas potrebuje buchnúť do stola,“ dodáva s úsmevom Holka.

 

Deti učia tolerovať inakosť

 

Bubon je tiež zaujímavý komunikačný prostriedok. Ako naznačuje hlavná pieseň brazílskeho projektu Tambores do Mundo (bubny sveta), bubon dokáže rúcať hranice a bariéry. Pretože pri spoločnom bubnovaní sa môžu zísť ľudia rôznych vekových skupín, rôznych kultúr a bez problémov sa s pomocou rôznych signálov a neverbálnej komunikácie dorozumejú. Osvedčilo sa to v pilotnom projekte Bubnujeme spolu bez rozdielu, ktorý rozbehlo občianske združenie Igora Holku Bubnová show.

 

„Hlavnou myšlienkou projektu bola socializácia detí. Spájanie detí z detských domovov s deťmi z rodín. Snažíme sa ich vytiahnuť von, na vystúpenia, pripraviť zážitky a možnosť spoznávať druhých ľudí. A práve bubny sú veľmi vhodné na spájanie ľudí. Nepotrebujete riešiť národnosť ani jazyk,“ opisuje Holka.

 

Zapojil sa Detský charitný dom sv. Lujzy v Nitre, Detský domov Kolíňany, Centrum Slniečko a tiež DeD Topoľčany. Všetky deti sa mohli naučiť ešte čosi navyše. „Bubny majú hlboký odkaz. Prostredníctvom týchto hudobných nástrojov deti zisťujú, že to je hudba, ktorú hrajú nejakí černosi. Pozeráme si pri tom fotografie, videá, zaujímame sa o inú kultúru, cudzie jazyky. A riešime tak témy ako rasizmus, xenofóbia, intolerancia. A to je vlastne ďalšou úlohou občianskeho združenia. Spolupracovať s ostatnými združeniami, šíriť inú kultúru, odbúravať nerovnosti a predsudky medzi ľuďmi,“ vysvetľuje bubeník, ktorý sa dobrovoľníctvu venuje už dlhé roky.

 

Autor článku: Andrej Barát 

Link na zdroj nájdete tu

Prečítané: 41x



Ďalšie články